Krása v umení má silu preprogramovať mozog
- Mária Mazúchová
- 3 days ago
- 3 minút čítania
ZLATÝ REZ A MY
Naša biologická reakcia na krásu a umenie začína Zlatým rezom.
Zlatý rez. Ten mystický matematický pomer prítomný v prírode, vnímaný ako ideál estetickej harmónie, často využívaný v umení a dizajne. Zlatý rez však nie je len šmrncovné slovo. Táto téma je oveľa hlbšia a oveľa viac spätá s tým, ako náš mozog evolučne reaguje na život okolo seba a ako tvorí svoju realitu, než by sa zdalo.
Darwinovská teória krásy, ktorú presadzoval napríklad filozof Dennis Dutton by nám povedala, že naša predispozícia k tomu, čo považujeme za krásne, je výsledkom evolúcie. Rozoznávame krásne symetrické tváre, lesklé vlasy, zdravé zuby a pekne vyzerajúce bobule na jedenie, ktoré nám mali zabezpečiť prežitie. Ale prečo?
Naša náklonnosť k symetrii slúžila našim predkom ako signalizácia zdravia a bezpečia. Sme biologicky vyladení na symetriu a asymetriu práve vnímaním Zlatého rezu. Zlatý rez je pre nás niečo ako lakmusový papierik. Keď náš mozog rozozná tento prírodný vzorec, aktivuje centrá mozgu spojené s odmenou. Krása tak funguje ako biologický kompas, ktorý formuje naše myšlienky a inštinkty v súlade s naším evolučným dedičstvom.
ČO SA DEJE S TELOM, KEĎ HO VYSTAVÍME KRÁSE
Dopamín.
Vedecké štúdie potvrdzujú, že vnímanie krásy, napríklad skrz sledovanie umeleckých diel aktivuje v mozgu centrá odmeny, ktoré sú zodpovedné za pocity potešenia, úľavy od stresu a radosti. Slovom, mozog vyplaví dopamín.
A čo spraví dopamín s naším telom?
Dopamín nie je len tiché šťastie, nie je to serotonín, je viac „aktívny“. Vnútri nás sa deje niečo ako zapnutie motora. Ako keď sa zobudíme, vonku svieti slnko a my máme chuť niečo urobiť. Ako keď máme doplna nabitú baterku. Keď cítime, že veci „pôjdu“, cítime mentálnu jasnosť. Je to nástup radosti, ako keď nám cinkne sms-ka od milovanej osoby a ešte sme ju neprečítali. Je to pocit vlastnej sily, vnútorný hlas, že „toto dám“.
V súvislosti s umením sa však deje niečo hlbšie. Krása totiž nie je len krátkodobý výboj radosti; má silu preprogramovať náš mozog. Umenie dokáže prerušiť kolotoč negatívnych myšlienok (tzv. Default Mode Network) a prinútiť nás žiť v prítomnom okamihu.
KRÁSA MÁ SILU PREPROGRAMOVAŤ MOZOG
Umenie vytvára v mozgu niečo, čo môžeme nazvať trvalá estetická stopa. Akýsi „dopamínový odtlačok“. Vďaka dopamínu si mozog tento vizuálny zážitok uloží do pamäte oveľa hlbšie než bežné informácie. Umenie nás teda „mení“ fyzicky – doslova prepisuje hustotu receptorov v našom centre odmeny.
1. Mozog nevidí svet taký, aký je, ale taký, aký ho očakáva. Keď sa pravidelne vystavujeme kráse, trénujeme inzulárnu kôru a systém odmeny, aby boli citlivejšie na pozitívne podnety. Časom začneme vidieť „estetické momenty“ aj v bežnom dni, napríklad hru svetla na chodníku. Mozog sa naučí vyhľadávať odmenu tam, kde ju predtým nevidel.
2. Keď sme v úzkosti, náš mozog sa cyklí v sieti neustáleho omieľania problémov. Ako ho zasiahne krása tento cyklus preruší. Tým, že nás krása vytrhne z negativity, dáva mozgu dôkaz, že existuje aj iná realita než tá problémová. Je to fyzický dôkaz bezpečia a hojnosti.
3. Pravidelný dopamín z krásy (na rozdiel od toho zo sociálnych sietí) býva sprevádzaný poklesom hladiny kortizolu. Napätie ustupuje a nastupuje „biochemický kľud“. Krása v podstate znižuje celkový zápal v tele (cez blúdivý nerv), čo priamo ovplyvňuje to, ako optimisticky vnímame svet.*
* Keď sa dívame na niečo krásne, naše oči nerobia len estetické rozhodnutia. Spojenie medzi estetikou (tým, čo vidíme) a biológiou (tým, čo sa deje v našich bunkách) vedie cez „superdiaľnicu“ nášho tela – blúdivý nerv, nervus vagus. Keď je blúdivý nerv stimulovaný pocitom úžasu z krásy, začne na svojich zakončeniach vylučovať neurotransmiter acetylcholín. Acetylcholín sa naviaže na receptory imunitných buniek. Imunitné bunky dostanú signál, aby prestali produkovať prozápalové bielkoviny a výsledkom je, že systémový zápal v tele klesá.
